Z redakční pošty

Vážená redakcia spravodaja Mikulov,

zasielam Vám svoj príspevok. Ono je to skôr osobné vyznanie a pozdrav všetkým spriazneným dušiam Vášeho/Nášeho mesta. Možno Vás trocha zaujme alebo trocha poteší. Prajem Vám spokojné a šťastné Vianoce a veselého Silvestra a nový rok.
Ivan Ochaba

„Som mikulovský bezdomovec z Bratislavy.“ Práve touto vetou začínal pred vyše rokom môj príspevok v mikulovskom spravodaji (č. 23/2015). Bolo to krátke zamyslenie o bezdomovcoch v meste i o bezdomovectve všeobecne. Pred pár týždňami sa moja situácia zmenila. Teraz je zo mňa bratislavský „domovec“ z Mikulova. Stačila na to dvojitá zlomenina kotníka a blížiaca sa zima. To by som už fakt asi nezvládol. Znovu objavujem také veci ako kúpeľňa, teplá izba, mamičkina strava, televízor, počítač atď. Ale hlavne je tu moja rodina. Mám tu skrátka všetko. Teda skoro všetko. Všetko okrem… Mikulova.
Spomínam si, ak o som sem pred rokmi prvýkrát prišiel. Chcel som tu stráviť predľžený víkend. Nakoniec z toho bolo bez dvoch prestávok skoro päť rokov. A to už je pekný kus života. Mesto to sú v prvom rade jeho obyvatelia (viac sa mi páči výraz jeho ľudia). Za ten čas som ich aspoznal veľa. Z rôznych sociálnych vrstiev. V drvivej väčšine ide o priateľských a pohodových ľudí. Viac komplimentov nebudem uvádzať. Vyzeralo by to trochu prehnane a neúprimne. Pravda, našli sa i výnimky. Ale takí sa nájdu všade. Aby potvrdzovali pravidlo.
No dosť. Môj plán je jasný. 1) Užiť si rodinu (aj do zásoby). 2) Literárne spracovať svoje bezdomovecké zážitky na PC. 3) Jarný návrat do Mikulova. K vám.

P. S. J. F. Kennedy kedysi v Berlíne vyhlásil: „Ich bin ein Berliner.“ Ja si ho dovolím parafrázovať a tvrdím: „Ich bin ein Nikolsburger.“
P. P. S. Existuje niečo ako tzv. stockholmský syndróm. Keď sa obeť únosu citovo naviaže na svojho únoscu. Ja mám niečo podobné, tzv. mikulovský syndróm. Bol som Mikulovom unesený a mám ho rád.