Z deníku "mikulovského ex-bezdomovce"

V týchto dňoch si len tak strihám vínnu révu v našom vinohrade za mojim rodným mestom Modra. Za ten čas, čo som bol v Mikulove, sa tu veľa nezmenilo. Kam sa pozrieš samý vinohrad. Ale predsa len nejaká zmena. Strašiakovi na hornom konci vinohradu navliekli (za mojej neprítomnosti) môj obľúbený domáci sveter. Na dolnom konci zasa plašia škorcov (špačky) pozavesovaním mojich ešte funkčných cédéčiek. Asi s mojim návratom už nerátali. Vedľa mňa si pokojne strihá môj tatko. Teda pokojne až dovtedy, kým sa mu nezmienim, že sme to na Morave strihali trošku inak. To som však ale asi nemal. Asi mu to narušilo jeho psychomorálnu integritu. Hneď si šiel dať na koniec riadku dve deci bieleho Veľmi mi to tu pripomína pálavské vinohrady. Ešte aj tá suseda vo vedľajšom vinohrade má takú istú postavu ako Vestonická venuša. A tak mi moja myseľ pomaly ulieta. Ulieta sedemdesiatdva kilometrov vzdušnou čiarou smerom na severoseverozápad. Veď je to len kúsok. Chce to len preliezť Malé Karpaty, neopiť sa už na Záhorí, prekľučkovať cez diaľnicu, preplávať rieku Moravu, potom ešte kúsok cez Rakúsko. A ešte pred záverečnou sa stíham privítať s priateľmi na námestí. Vraciam sa do reality a pokračujem v strihaní. Strihajte to tam aj Vy tam. Potom si spolu pripijeme. Na zdravie.

Ivan Ochaba